Pečiatková kultúra

Autor: Karolina Uherčíková | 17.1.2018 o 23:48 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  726x

Ako správna Slovenka som i ja hlboko kultúrna bytosť. Som prívrženkyňou papučovej kultúry, kultúry lenivosti a z časti i kultúry smrti. Väčšina Slovákov má v krvi i kultúru pečiatok, ale tomu, priznám sa, až tak veľmi nerozumiem.

Pod označením pečiatková kultúra mám na mysli kolektívnu fixáciu nášho milého malého národa na náležitostiach formálnych, spísaných, opečiatkovaných; skrátka, myslím tým obľúbenú slovenskú súťaž o počet pečiatok na jeden hárok papiera o rozmere A4. Veľa právnych i iných náležitostí, sa, prirodzene, bez všetkých tých záhlaví, pečiatok, dátumov a podpisov nezaobíde, ale povedzme si na rovinu, v mnohých prípadoch pripomínajú tieto hry na dôležitosť skôr komické snahy určitých osôb zachovať (či skôr vybudovať?) si v spoločnosti vážnosť, rešpekt a úctu.

Ak mi teda dovolíte používať v nasledujúcich odsekoch slovné spojenie pečiatková kultúra na označenie vyššie uvedeného fenoménu našej spoločnosti, isto sa zhodneme na tom, že má naša krajina naozaj bohatý kultúrny kapitál. Naposledy ma o tom presvedčila moja priateľka, ktorá mi napísala správu v znení:

"Nevies mi zohnat peciatku? Pamatas, ako vtedy, z tej produkcnej firmy. Potrebujem ju pre doc. G., akoze som mala tento semester prax v mediach..."

Moja priateľka študuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Jedným z predpokladov pre úspešné ukončenie ročníka je potvrdenie o absolvovaní praxe v médiách. Netreba skúsenosti, netreba vedomosti, netreba výsledky a zručnosti, tobôž netreba nápad. Treba pečiatku.

Pečiatka zastupuje všetko to, čo nemáme čas odkontrolovať a čím sa nemáme čas zaoberať. Áno, školy sú preplnené a vyučujúci demotivovaní, každý má zodpovednosť sám za seba, nie sme predsa malé deti, mali by sme byť proaktívni, výška je o samoštúdiu... No ani toto všetko nebráni pedagógom pristupovať k výučbe tvorivo, mať požiadavky, ktoré budú študenti napĺňať - avšak s radosťou a nie zo strachu. 

Zaujíma ma, dokedy bude národ slovenský ľpieť na formalitách a byrokracii i v takýchto absurdných situáciách. Všetci sa oháňajú školstvom - vraj treba začať tam. Možno že sa to dá aj bez dotácií navyše či bez radikálnych zmien smerníc a že riešenie základných problémov je oveľa bližšie, než si myslíme. Mám pocit, že alternatívou k vyžadovaniu podobných nezmyselných potvrdení, ktoré by si dokázal zohnať či sfalšovať aj debilný človek, by mohlo byť sprevádzanie študentov k jadru ich osobností, v ktorom sa nachádza odpoveď na základnú otázku - čo ma úprimne a skutočne baví a napĺňa? Čo má význam? Ktorá činnosť ma napĺňa takou tvorivou energiou, že vďaka nej budem môcť vykonávať svoje budúce povolanie s chuťou, radosťou a pocitom zadosťučinenia? Myslím si, že úloha pedagóga je práve v takomto tvorivom, prijímajúcom a inšpirujúcom prístupe k výuke.

Takže, milí vyučujúci - papučovej kulturistike sa pokojne venujte i naďalej. Je to zdravé a dobré na nervy, inak by som tomu nevenovala väčšinu môjho voľného i pracovného času. Ale na tú pečiatkovú sa vykašlite. Môže sa vám totiž stať, že vás jedného dňa nebude brať nikto vážne. Alebo, ešte smutnejšie - študenti, ktorí sami preliezali univerzity s odretými ušami, o vás budú písať uštipačné blogy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Trafikanti reformy neurobia (píše Ivan Mikloš)

Stále patríme medzi úspešnejšie postkomunistické krajiny, ale zdroje úspechu vyprchávajú.

DOMOV

Chcel si vziať život. Záchranka ho nechala tak, do rána zomrel

Úmrtie bezdomovca prešetruje Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Blog Transparency International

Prečo NAKA nenašla v predsedníckych zákazkách porušenie zákona

Indícií mala dosť.


Už ste čítali?