Moja generácia - to sú mladí ľudia okolo dvadsaťpäťky, keby som to chcela poňať širšie, niekde medzi dvadsať až tridsať rokov. Sme vraj konzumní narcistickí individualistickí polopsychopati, ktorí k tomu všetkému nemajú rozhľad a majú to vo svojich naivných, netriezvo uvažujúcich hlavách celé pomiešané. Médiá nám masírujú hlavy a my sme aj skrz informačnú nasýtenosť neschopní kriticky myslieť. Nevieme, kedy Gagarin letel do vesmíru, o úspechoch menej známych sovietských hrdinov nehovoriac, nič nám nie je sväté, okrem prítomného momentu, ktorému obetujeme všetko hodnotné, spoločné a trvalé.
Na úvod by som podotkla, že orientácia na prítomnosť je neresťou, ktorá má evidentne pôvod v starom Grécku, ak nie skôr, veď už Aristoteles sa vyslovil, že životy mladých ľudí ovládajú vášne, rozkoš a slasť z chvíľkových radostí. Skúste sa spýtať starého človeka, čo by vo svojom živote zmenil, keby mohol. Neviem, akú odpoveď dostanete vy, môj dedko mi však povedal - Karolina, prestal by som si myslieť, že to najlepšie ma ešte len čaká. Lebo záleží iba na tom, čo je teraz. Musím teda všetkými zmyslami vnímať to, ako tu spolu sedíme, rozprávame sa a jeme tento jablkový koláč.
Rozumiem, že "život v prítomnosti" sa mnohým ľuďom na prvý pohľad vylučuje so záujmom o budúcnosť a minulosť, o ktoré je potrebné sa postarať, ktoré si rovnako zaslúžia úctu a pozornosť. Ale žiť v tomto momente neznamená predsa rozhodiť všetky svoje úspory v manickej nákupnej horúčke alebo ich vymeniť za žetóny v kasíne - a kto si tak myslí, toho mi je ľúto. Myslím si, že žiť v prítomnom okamihu nakoniec znamená zohľadňovať budúcnosť, no nepodriaďovať jej to, čo sa teraz odohráva vôkol mňa, neočakávať, že to najlepšie vždy iba príde, že to nikdy nie je. To, čo je teraz, to je to, ako vonku pomaly pokrýva stromy mliečna hmla, kým mne tu v izbe ožaruje monitor laptopu mozog - ale chápeme sa, však?
Chcela som však o inom, ale taká už som, vždy sa niekde zamotám.
Moji rovesníci (budem vychádzať zo vzorky približne tridsiatich ľudí z môjho okolia, s ktorými som v pravidelnom alebo príležitostnom kontakte) sú obviňovaní z neustáleho sedenia za počítačom, z pasivity a z chýbajúceho rešpektu k autoritám. Vytvárame si umelo problémy, ktoré neexistujú, svet je pre nás príliš pohodlný, materiálny dostatok nás nenaučil pokore. Nevieme byť sami, ale ani vo vzťahu. Manipulujeme druhých k dosahovaniu vlastných cieľov, sme zameraní na seba, sme obrnení voči utrpeniu ostatných. Dôležitejšie, než samotný úspech je, aby sa v našich úspechoch zrkadlilo naše ego - toto všetko sa o nás hovorí. Nuž, bez vetra sa ani lístok nepohne, ale nebola by som v tomto prípade až taká dramatická (i keď inokedy bývam, a veľmi rada...)
Áno, vidím, ako nám v určitých situáciách robí problém nadväzovať vzťahy. Ako sme opatrní, až tak priveľmi, že nás vlastný strach celkom paralyzuje a bráni nám rozhýbať sa k akcii. "Cynizmus je prezlečený strach. Cynizmus sa dotkne tvojej kože - a zrazu v tebe začne rásť čierny pancier, taký, aký má hmyz. Tento pancier síce ochráni tvoje srdce pred sklamaním, avšak necháva ťa neschopného čo i len chodiť. V tom pancieri sa nedá tancovať. Cynizmus ťa udrží na jednom mieste, paralyzovaného, naveky," napísala britská novinárka Caitlin Moran. Som svedkom toho, ako sa z mladých ľudí stávajú chladné cynické kamene s opancierovanými srdciami, ako bojujú voči strachu zo sklamania izoláciou, nedôverčivosťou a jedovatým jazykom. A to je smutný pohľad.
Tiež vidím, ako sa zmietame v neustálom porovnávaní s ostatnými vrstovníkmi skrz sociálne siete. Vidím, koľko snahy obetujeme pre nezmyselné, priam až absurdné aktivity - fotenie svojich tvári a tiel v neprirodzených polohách a zbieranie pochvalných reakcií na ne v akomsi efemérnom virtuálnom priestore. Nevieme sa navzájom pochváliť do očí - veľmi nám to chýba a potom robíme hlúposti. Žijeme v takmer absolútnej hodnotovej relativite - kto sa v tom má vyznať? Čo je zlé, čo je naopak správne a morálne? Za čo sa oplatí bojovať, čomu venovať energiu? V tomto chaose robíme neraz chybné rozhodnutia - o to ťažšie je odpustiť si to, pretože sme generácia vychovávaná v presvedčení, že nesmieme pochybiť, že všetko závisí od našej snahy, výdrže a neomylnosti. A že keď sa aj postavíme na hlavu a prinútime zemeguľu točiť sa opačným smerom, že to bude stále málo.
Avšak.
Sme generácia, ktorá sa zaujíma o svoje okolie. Sme mladí ľudia, ktorí citlivo vnímajú krivdy páchané na ľuďoch, zvieratách a na prírode. Sme generácia, ktorá kolektívne odsúdi kožušinársky priemysel, nespravodlivosť, nehumánnu politiku. Angažujeme sa v dobrovoľníckych aktivitách. Vo voľnom čase premýšľame o tom, ako spraviť zo sveta lepšie miesto. Kúpime si od bezdomovca časopis a pozveme ho na kávu a keď niekto na ulici spadne, podáme mu ruku - to aj napriek tomu, že celé dni krúžime špičkou prsta po displejoch mobilov a tabletov. Zdá sa, že nevidíme svet okolo seba, ale verte, že sme ostražití.
Je ťažké žiť si voľne ako vták, tancovať po uliciach, radovať sa zo života, keď by ma ktosi tam vonku rád premenil na stroj, ktorému nikdy nedôjde šťava. Je ťažké písať básne, keď vás za čo i len desaťpercentný koncentrát dostojevského pátosu a emocionálnosti ukameňujú na diskusných fórach. Chlapci nemusia ísť na vojnu a dievčatá nemusia vedieť upiecť kura. Nemusíme nič, pokojne by sme mohli sedieť celé mesiace doma a usmievať sa na slnko. No napriek tomu sa snažíme. Potíme krv, a keď zlyháme v pokuse vytvoriť niečo pekné, alebo nevieme zažiť vrelosť s druhým človekom, po nociach si občas poplačeme. Odpustite nám preto, že sa nám to občas nepodarí. Robíme, čo môžeme.
A na záver - neviem, či tá moja generácia patrí k tým najúžasnejším, napadá mi priveľa argumentov proti, než aby som bez výhrad súhlasila. Bez ohľadu na velikášsky názov tejto skladby (bohvie, ktorú generáciu mala kapela Caspian vôbec na mysli) ju s vami budem rada zdieľať - možno vám, rovnako ako mne, pomôže vyrovnať sa so skutočnosťou, že sme tak, ako všetky predchádzajúce generácie, celkom nemožní a úžasní zároveň.
