reklama

O malých potravinách

Srdce človeka má dve komory. V jednej nosí to, čo má rád a v druhej to, čo mu chýba. Ja si v srdci nosím všeličo možné a k tomu všetky malé bratislavské potraviny, ktoré sa z môjho rodného mesta postupne poberajú na druhý svet.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Vyrastala som na Palisádach, celkom hore, na hrad by som dopľula z okna. S kamoškou Paulou sme celé dni naháňali mačky alebo jedli sladkosti. Na Svoradovej ulici v prízemí internátu sídlili malé potraviny. Predavačky ma poznali lepšie ako vlastná matka. Do papierových vrecúšok mi nakladali pelendreky jedovatých farieb plastovými naberačkami, popritom sa pýtali, ako sa mám, ja že dobre, ďakujem, kričím a uši si prikrývam dlaňami, aby som od toho neznesiteľného hluku elektrického mlynčeka na kávu neohluchla, šmýkam sa po mramorovej dlážke von na ulicu a šup-ho do Slubekovej záhrady na preliezky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom sa čosi stalo a zrazu som mala osemnásť. Išli sme s priateľmi oslavovať moje narodeniny na Bratislavský hrad. Hovorím kamošom - poďme si kúpiť pivá v plechovkách tam hore, sú tam také krásne staré potraviny, zastal v nich čas. Ale namiesto potravín bez názvu so svojim rachotiacim mlynčekom na kávu a skromným sortimentom v železných poličkách sa na mňa škerili nevkusné expresné potraviny, ktoré sa Bratislavou šíria ako žltačka. Pamätám si ten pocit celkom presne. Bolo to, akoby mi niekto vrazil plastovú naberačku na pelendreky do hrude a vytrhol mi z nej kus môjho detstva. Stratili sa všetky príjemné aj nepríjemné tety predavačky, ktoré o mne vedeli všetko. Už neexistuje mechanická váha s hrdzavým závažím a jogurty, ktoré splesniveli ešte mesiac pred dátumom spotreby, sú už iba bledozelenou spomienkou na staré časy. (Inak, keď sme doma otvorili jogurt s kopcom plesne veľkým ako bobuľka hrozna, mama ma poslala ho reklamovať. V papučkách som otrčila predavačkám jogurt v obchode pred nos, že aha, pleseň, pozrite, a tety mi ho vždy bez slova vymenili za nový.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po mojej prvej strate som si začala vážiť každé malé, nenápadné, zašité potraviny, krčiace sa v strachu pred obrovskými maniodepresívnymi nákupnými centrami. Zopár takých ešte žije. Jedny sú na Žilinskej, na Krížnej dvoje, ďalšie na Mýtnej ulici... Teda, až do minulého týždňa.

Na Mýtnej boli malé potraviny, kam som chodievala kupovať najlepšie škvarkové pagáče vo vesmíre (i keď sa občas ľúbim tváriť ako vegetariánka), no pri mojej poslednej návšteve sa už vovnútri nesvietilo. Oproti malému obchodíku s mĺkvymi predavačkami a božským pokojom, ktorý vám navážili, zabalili a vložili do tašiek, vyrástol ďalší bytový komplex s celkom novou filiálkou hyper-super-mega marketu. Taký, v ktorom si môžete vybrať zo sedemnástich odrôd banánov, tristopäťdesiatich druhov čokolád a takmer tisícky fit produktov, v prípade, že máte v dôsledku preplnených hyper-super-mega marketov problémy s cholesterolom či obezitou. Sortiment je zaujímavý, pestrý. Vedľa stieračov na okná nájdete bezlepkové žemle, vedľa pečiva prezervatívy, no a vedľa nich pumpy na nafukovačky a sklenené kahance na hroby strašidelných veľkostí. V tom veľkom obchode to vyzeralo ako v blázinci. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeden pán hodil v záchvate zlosti pri pokladni balík múky o zem, pretože mu predavačka pretrhla mikroténové vrecúško. Pán nechal celý nákup ležať pri dverách a s krikom vybehol do ulice.

Slečna v legínach si tak dôkladne čítala zloženie cereálií, až som mala pocit, že čochvíľa umrie od hladu.

Starý opilec so žltými fúzmi sa pýtal mladého chlapca, či je skutočne Richard Müller.

Chlapec mu odpovedal, že nie je.

Keď sa jedna pokladňa uzatvorila (kvôli pánovi v záchvate zlosti), ľudia sa hrnuli k ostatným a takmer sa navzájom ušliapali. 

Tí, ktorí si vybojovali svoje miesto pri pohyblivom páse, sa popri čakaní prehrabovali v železných košoch s akciovým tovarom. Neplesnivejúce jogurty, žuvačky, pivo, čokoládové tyčinky pre športovcov, plyšové hračky, tehotenské testy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Prahe na Újezdu je malý obchod. Nemá názov. Volá sa Potraviny. Kúpite v ňom maslo na váhu. Gramáž je napísaná na malom bielom papieriku atramentovým perom. O pár metrov ďalej je už blázinec veľkomesta. Nech si je. Ale v tých potravinách zastal čas. Niekto v nich má toľko úcty k maslu, že ho vlastnoručne odváži, zabalí a vloží priamo k vám do nákupnej tašky. Skoro tak, ako to robili ešte prednedávnom tety v potravinách na Mýtnej. Neviem, prečo je to pre mňa tak dôležité. Mať malé miesto vo svojom meste, v ktorom nebudem mať nutkanie rozhadzovať rukami a kričať od zlosti.

Karolina Uherčíková

Karolina Uherčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  1x

"A predsa - to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody..."Viac sentimentu na mojom druhom blogu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu