Jedna to vraj urobila na odporúčanie obvodnej lekárky, druhá iba tak. Zo zvyku a pre dobrý pocit. Lebo tak sa to predsa robí odnepamäti. Veď v čom je to iné, ako káva alebo bonboniéra pre sestričku pri rannom odbere? Skúsim nás obhájiť - stal sa z toho po desaťročiach neistôt a chaosu akýsi štandard, ktorého si už ani nie sme vedomí. Automatika, ako dýchanie či biologické potreby. Samej sa mi prednedávnom stala nepríjemná situácia. Svojmu školiteľovi som po konzultácií mojej diplomovej práce na znak vďaky priniesla fľašu kvalitného vína. S pohoršením odmietol, povedal, nech si vypijem víno doma a mne mohli od hanby horieť líca niekoľko dní vkuse. Urobil to najlepšie, čo mohol. Ja som tak dostala príležitosť konfrontovať sa so svojou nevedomosťou. Ani vo sne by mi totiž nenapadlo, že bude môj prejav vďaky (to, čo som spoločnosťou naučená, že je prejavom vďaky) vnímaný ako pokus o podplatenie. Ak mi niekto prejaví láskavosť, dokonca aj keď je to jeho povinnosť vyplývajúca z povolania, mala by som sa mu revanšovať. Tak je to dané. Bohvie odkedy máme v hlavách naprogramované, že nič nie je a nesmie byť zadarmo.
Zalepené obálky podávané pomedzi dvere ordinácie však iba ťažko možno označiť za omyl či nepremyslený akt poďakovania roztržitej študentky. Práve naopak. Obe moje priateľky chceli mať pred operáciou údajne istotu, že im doktor doživotne nepobabre vaječník či koleno. Jednoducho, že si dá pán doktor záležať. Sedím na gauči, pijem kávu a do kostí mi vrastá smútok. Skutočne je potrebné zaplatiť lekárovi za to, aby si splnil svoju povinnosť v súlade so svojim najlepším vedomím, svedomím a Hippokratovou prísahou? Naozaj je to niečo tak normálne a prirodzené, že sa všetci naokolo divia, že sa nad tým vôbec pozastavujem? Keď som jednu z priateliek konfrontovala s mojim rozhorčením, povedala mi, aby som si buď zvykla, alebo čím skôr zmizla do inej krajiny.
Neviem, prečo by som si mala zvykať a do inej krajiny sa mi nechce. Cestovanie či pobyt v inej krajine pôsobia bez pochýb ako rastový hormón pokory, múdrosti a tolerancie. V momentálnej fáze svojho života však zastávam názor, že má rovnaký, ak nie väčší zmysel zostať doma. Máme sa totiž čo priúčať mnohým cnostiam. Trénovať seba i ostatných spoluobčanov v trpezlivosti s faktom, že sami sa predsa tými najmenšími rozhodnutiami podieľame na stave našej krajiny. Je tu toho veľa čo upratovať a neviem, kto iný by to urobil za nás. Počnúc smeťami na autobusových zastávkach a v parkoch, skrz porozhadzované obálky na zemi patriace do koša, končiac verejnou sférou a zdravotníctvom. Alebo naopak? Na tom nakoniec asi až tak nezáleží, z ktorého konca sa začne.
Neživím sa ideálmi, no na druhej strane pre mňa neexistuje nikto nebezpečnejší, než vlastná skepsa a pesimizmus. Pocit bezmoci má blízko k smrti. Určite neexistuje jednoduché riešenie na dlhodobé problémy. Netvrdím, že sa postojom človeka ako mávnutím čarovného prútika zmení celý vesmír. No aj tak si myslím, že sa my sami mnohokrát dopúšťame omylov našim zmýšľaním, nevedomosťou, našim "neoblomným presvedčením", našim rezignovaným postojom k "situácií, ktorá proste taká je" (ako keby sme to neboli koniec koncov my, kto ju má na svedomí), našou zhovievavosťou k zapáchajúcemu morálnemu odpadu vo vlastných príbytkoch. Kopí sa tam už dlhé roky, ja viem. A tá neprekonateľná lenivosť... To nič, aj na upratovanie musí prísť nálada.
Vraj bicykle sa prestanú kradnúť vtedy, keď sa kradnuté bicykle prestanú kupovať. O svete bez korupcie a iných romantických predstavách mám vraj radšej písať v poviedkach. Idem teda jednu narýchlo načarbať. O svete, ktorý nie je ani tak ideálny ani nekonečne dobrý, avšak ktorý sa nevzdáva a nerezignuje. O svete ktorý sa pokúša vyvážiť škaredosť a šeď niečím vkusným a pekným. Nepodkopáva sám sebe nohy. Neplytvá energiou na generovanie nenávisti voči sebe samému. Neprepadá skepse. Možno je trochu naivný, no čo keď je práve táto zdanlivo detinská optika zdrojom tvorivej energie a všetkého životaschopného? Hneď ako ju dopíšem, začnem sa modliť za zdravie seba i celej svojej rodiny, aby som nemusela nikam utekať. A možno že si aj upracem v izbe.
