Ľudia sa hrbili pri drevených stoloch a skúmali holografické prúžky na svojich gastrolístkoch. Zrazu som to všetko videla zhora, akoby očami niekoho iného. Ja som už viac nebola ja. Zachvátila ma triaška a v mojom tele začal horor. Bolo to akoby mi niekto držal medzi lopatkami zbraň a ja som mala každú chvíľu zomrieť. Dostala som pokyn narátať od desať do jeden. Keď poviem "jeden", príde výstrel a ja dostanem guľku do pľúc. Všetko to nahromadené, nespracované, odsunuté a potláčané mi zrazu zaklopalo na limbický systém. "Dobrý deň, slečna, mali by ste minútku na rozhovor o vašom živote?" Revala som a celá roztrasená som musela odísť z práce. Bolo mi hrozne a tak som zavolala Vanese. Vanesa je moja krstná mama. Vlasy si farbí na oranžovo, miluje Jugendstil a vždy má na nohách nejaké šialené topánky. Do telefónu som jej s plačom oznámila, že som sa práve s najvyššou pravdepodobnosťou zbláznila. Vanesa mi našla terapeuta.
O panických atakoch mi už dávnejšie vravel kamarát, avšak kým som ich nezažila na vlastnej koži, nevedela som si ani len predstaviť, aké je to zvierať sa v kŕčoch paniky. Je to neznesiteľná stiesnenosť a nekonečná temnota. Úzkosť je tak zákerná, že len obava z úzkosti naštartuje úzkosť v celej svojej paráde, takže stav bez úzkosti prakticky neexistuje. Panický atak sa neviaže na žiadne konkrétne ohrozenie zvonka, no vo vašom vnútornom svete práve vypukla tretia svetová vojna. Paniku občas sprevádza triaška, závrate, nezriedkavý je obrovský strach zo straty kontroly alebo zo smrti. Ak nabrala moja panika intenzitu 9 z 10, bola som presvedčená, že zomrieť je menším trestom ako sa takto bez prestávky šialene báť.
Panické ataky sprevádzané pocitmi derealizácie (všetko okolo mňa je ako vo sne) a depersonalizácie (ja nie som ja) po rokoch pomaly a postupne odozneli. Nahradil ich relatívny vnútorný pokoj. Nevďačím zaň zázračným formulkám z motivačnej literatúry, ezoterikom ani pozitívnemu mysleniu. Zo začiatku som sa učila koncentrovať na svoj dych a vnímať svoje telo. Zistila som, že nie všetka múdrosť sídli v hlave. Postupne som sa zameriavala na realitu. Na farby, predmety, vône. Farmakoterapiu som s výnimkou vyhrotených momentov odmietla, pretože predstavovali jednu z hlavných príčin mojich úzkostí. Vydala som sa na ťažšiu a dlhšiu cestu - zvládnuť panickú poruchu bez liekov. Podarilo sa. (Bojím sa, aby som si teraz tým intenzívnym klopkaním na čelo neublížila). Mám pocit, že za to vďačím okrem obrovských znalostí, skúseností a úžasnej láskavosti terapeuta najmä trom veciam. Prvou je trpezlivosť, druhou viera v akési všeobecné usporiadanie (nazývam to tiež zmyslom) a treťou je vďačnosť - nie za veľké veci, väčšinou za všetky tie samozrejmé. Je to dar, byť so všetkými spomenutými pomocníkmi v kontakte. Zvyknú sa hocikedy len tak vypariť a človek nikdy nevie, kedy sa znova vrátia.
Cieľom psychoterapie nie je byť stopercentne vyrovnaný, vymazať zo spomienok ťaživú minulosť, alebo už nikdy v živote nepocítiť smútok či prázdnotu. Práve naopak. Integrácia všetkých zložiek emocionálneho prežívania smeruje, podľa mňa, k celosti osobnosti človeka. Žijeme podstatne viac izolovaní od našich pocitov, ako žili naši predkovia, či ako žili a žijú prírodní ľudia. Keď som začala minule v pražskom metre usedavo plakať, ľudia ma obchádzali, ako keby som mala nejakú nákazlivú kožnú chorobu. Iba jeden človek ma vzal za ruku a s úprimným záujmom sa opýtal, čo mi je. Bol to bezdomovec s prepitými očami červenými ako peklo. Skutočne krásna skúsenosť, ktorá veľa vypovedá o našej dobrovoľnej nezúčastnenosti na medziľudských vzťahoch, na živote, o našej duševnej núdzi, z ktorej si v tejto studenej dobe robíme cnosť.
Psychická porucha je normálna vec. Nenormálne je odsudzovať ju a nevenovať jej pozornosť a lásku. Nenormálne je neriešiť svoje problémy, prehlušovať ich inými aktivitami, zapíjať ich alkoholom a zajedať práškami na spanie. Je hlúpe o nej mlčať. Hovor o tom je druhým bodom desatora duševného zdravia Ligy za duševné zdravie. Je neúprimné vyškierať sa do kamery v mobilnom telefóne a klamať okolie o svojich pravých pocitoch. Som presvedčená, že úzkosť, depresia či iná životná kríza nie je iba zrkadlom našich genetických dispozícií alebo spôsobu života, ale že je zároveň aj krikom nevedomia o záchranu, že je príležitosťou k zmene. Hovorí nám niečo v zmysle - Prosím, vyrieš to, čo si tak dlho ignoroval/a. Zaoberaj sa mnou. Daj mi priestor. Počúvaj ma. Chcem ti totiž povedať niečo veľmi dôležité.
Všade vôkol seba vidím ľudí, ktorí sa pasujú so svojimi ťažkými osudmi. Dojíma ma ich sila, odhodlanie a viera. "Zlomení" ľudia ma veľmi inšpirujú. Prežili si straty, emocionálne či fyzické zneužívanie, problémy v rodine, drogy a alkohol a napriek tomu sú stále tu, odhodlaní žiť. Cesta k oslobodeniu je dlhá, možno že trvá aj celý život. Treba sa vyzbrojiť trpezlivosťou a láskavosťou k sebe samému. Môj dedko raz povedal - na všetky otázky existuje jednoduchá odpoveď, avšak väčšinou nesprávna. To isté platí aj pre rady a návody. Jednoduchá rada či návod na to, ako zvládnuť panickú poruchu, neexistuje. Treba s ňou prežívať každodennú realitu a venovať jej pozornosť, zaoberať sa ňou. Ona vám už skôr či neskôr povie, čo presne od vás potrebuje. Základom je opora - niekto ju nachádza v rodine, iný v terapii, niekto v Bohu. Všetko, čo sa týka duše, je veľmi krehké. Pamätám si, čo pomáhalo na začiatku mne. Pomáhalo mi čítať si diskusné fóra a blogy, v ktorých sa ľudia zverovali so svojimi problémami, vyjadrovali si navzájom podporu a vymieňali si medzi sebou skúsenosti. Bola to len slabunká náplasť, avšak pravdepodobne aj vďaka nej som dokázala požiadať o pomoc a kúskom seba uveriť, že sa to jedného dňa zlomí aj vo mne, že to raz prejde. A ono sa to zlomilo a prešlo. Neviem, či navždy. Dôležité však je, že som si dokázala zažiť dlhodobejší, kompaktný stav relatívneho pokoja bez paniky a úzkostnej paralýzy. Spomienka naň mi bude oporou pri ďalších ťažkých chvíľach, ktoré ešte život prinesie.
Emocionálne nestabilná osobnosť sa v súčasnosti považuje za hanlivé označenie, za nadávku, ktorou možno v spoločnosti útočiť na kvality človeka. Vládnu nám "pevné" a "stabilné" povahy, ktoré sú ideálom, symbolom moci a neporaziteľnosti. Chceme sa im podobať. Nasádzame si na tváre mramorové masky - napadlo mi - akoby sme sa už za živa prikrývali náhrobnými doskami. Veľmi by som však týmto ľuďom dopriala zažiť si privilégium emocionálne "krehkejších" ľudí - zažiť si, aké to je cítiť. Vie to byť horšie ako umierať. A vie to byť stokrát krajšie než to najkrajšie, čo ponúka svet. Škoda, že sa o tom nedá nič viac napísať.
