Alma mater mojimi očami

Autor: Karolina Uherčíková | 19.4.2016 o 5:00 | Karma článku: 4,43 | Prečítané:  1069x

Nepríjemnosti na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského rozprúdili mnohé vášne. Napriek svojmu neoblomnému pesimizmu som sa však rozhodla prispieť článkom v duchu hesla neznámeho autora - situácia je zlá, nie však zúfalá.

Možno ste to zaregistrovali tiež. Docent Buček, bývalý moderátor Televízie Markíza a člen pedagogického zboru Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, je obvinený zo šikanovania študentov. Akademická pôda teraz hostí dva tábory - jeden nevidí na docentových praktikách nič zlé, druhý poukazuje na ich surovosť a neprimeranosť. Kauza rozprúdila debaty a rôzne konšpirácie a neprejde týždeň, aby sa ma niekto z mojich známych neopýtal, či to je s tou našou Katedrou skutočne až také zlé. Určite je veľa vecí, ktoré je načase zmeniť, ktoré možno zlepšovať. Pri tejto príležitosti však považujem za dôležité spomenúť aj to, čo na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského podľa môjho názoru funguje.

Pravda je niekde uprostred

Moju osobnú skúsenosť s docentom Bučekom načrtnem iba v skratke - určite som sa na jeho hodinách naučila novým veciam. To áno, aj vďaka tým nešťastným situáciám, do ktorých nás náročky pasoval. Ako sa to hovorí – cez prekážky ku hviezdam? Pán docent nám prízvukoval, že podobné situácie sú neodlúčiteľnou súčasťou mediálneho prostredia, že nás chce čo najlepšie pripraviť na krutú budúcnosť, aká na nás netrpezlivo čaká v redakciách, na poradách, vo výťahoch. Naše nešťastné prejavy nahrával na kameru a následne ich premietal pred celou triedou. Na tom by nebolo možno nič zlé, teda aspoň pre tých pár exhibicionistov v triede; ja osobne som však s rečníckymi schopnosťami hlbokého introverta intenzívne trpela. Vraj „ak má niekto stres z kamery na katedre žurnalistiky, je to akoby sa študent medicíny bál krvi“. Ako sa snažím, tak sa snažím, nedokážem nájsť v uvedenej premise logiku. Študovať žurnalistiku predsa neznamená študovať vystupovanie pred kamerou. Nie je mi celkom jasné, prečo by mal byť každý študent vystavovaný takejto skúsenosti pod intenzívnym tlakom. Katedra predsa ponúka tri kreatívne ateliéry - tlač, rozhlas a televíziu - v ktorých môže študent rozvíjať práve tú oblasť, ktorá mu je blízka. Ja osobne napríklad plánujem budúcnosť obetovať rozhlasu - a moja terajšia škola mi k tomu patrične pomáha. Aktuálne môžem aj vďaka pedagógom z katedry absolvovať študentskú stáž vo verejnoprávnom rozhlase. Neviem, aké pomery sú v televízií; tu to však nie je ani zďaleka také morbídne, ako nás pán docent ubezpečoval.

Vystresovaní študenti či nevoľnosť pred hodinami rétoriky nie sú bohužiaľ žiadnou fikciou. Zosmiešňovanie a ponižovanie študentov malo slúžiť k "vyprovokovaniu k lepším výsledkom". Či možno takéto postupy označiť za šikanu, ponechám na názor každého z vás. Podnetov od študentov bolo vraj za posledné roky viac a žiadnej z nich nebola údajne venovaná dostatočná pozornosť. To by vysvetľovalo extrémne vyvrcholenie v podobe prepierania interných záležitostí Katedry na titulných stránkach bulvárnych plátkov. To však nič nevyrieši a nikomu nepomôže.

Sme dospelí ľudia

Na Katedre žurnalistiky študujem iba druhý semester a preto možno vidím niektoré veci skreslene a neúplne. Dokážem však vyhodnotiť, že aktuálne konflikty sú s najväčšou pravdepodobnosťou dôsledkom dlhodobej ignorácie požiadaviek a ako to už býva vo viacerých oblastiach života - zanedbanej komunikácie. Dostali sme sa do fázy, kedy sa študenti žurnalistiky boja vyjadriť svoj názor. I keď je to možno ukážkový oxymoron, treba si položiť otázku, kto hrá hlavnú úlohu v tejto fraške. Je to skepsa alebo strach? Prečo sa vlastne študent neohradil priamo na hodine, ak mal pocit, že sa s ním zaobchádza nekorektne? Pravdepodobne z rovnakých dôvodov, prečo sa človek neohradí v podobných situáciách na pracovisku, v obchode, doma v kuchyni. Okrem toho, v hre je celé päťročné štúdium, na ktoré sa skladala aj babka Eva a študentský pôžičkový fond. Študenti majú pocit, že nie sú akceptovaní ako rovnocenní partneri a autoritárske správanie niektorých pedagógov budí dojem zastrašovania. Preto sú ticho. Boja sa o to málo, čo dokázali od tohto štátu vyžobrať.

Pokora naša každodenná

Ak sa vám v kútikoch úst náhodou práve nazbierali jedovaté sliny a túžite na monitor vypľuť niečo v zmysle - „to už nemá študent žiadnu pokoru?“ - dovoľte mi zastaviť vás. Študent dokáže byť absolútne pokorný pred tými, ktorí sa o to zaslúžili. Svojou múdrosťou, skúsenosťou, trpezlivosťou. Láskou k svojmu povolaniu, radosťou (drobná nadsádzka ešte nikoho nikdy nezabila) z učenia. Rešpekt ani autorita sa nedajú vynútiť. Ak sa k podobným experimentom začne schyľovať, dopadne to v ideálnom prípade komicky a prinajhoršom konfliktom. Či už vo forme žalúdočnej nevoľnosti, sĺz, petície alebo sťažností. Tieto javy nemožno bagatelizovať. Šíriť dezinformácie, prípadne neúplne vyjadrenia v záchvate afektu je však rovnako neefektívne, ako napríklad... Nechať sa pravidelne unášať akýmkoľvek záchvatom afektu v čase svojej pracovnej doby.

Hlavne zodpovedne

Je vlastne úplne jedno, či hodnotíme celé školstvo alebo jeho jednotlivé fragmenty. Či sa nám to páči alebo nie, zodpovednosť zaň nesieme nakoniec všetci. Bez výhovoriek!

Je to taký milý malý paradox, ktorý sledujem poslednú dobu u viacerých mojich známych. Vlastne, mám taký pocit, že Slovákom je tento model vo všeobecnosti blízky. Veľmi ľahko podliehajú frustrácií, hádžu flintu do žita, brokovnicou rozstrieľajú zvyšky nádeje ako poľnú zver. A do toho všetkého plačú a frfľú a nadávajú a predpovedajú tie najtragickejšie scenáre. 

Ja viem, mnoho vecí sa nepočúva dobre a beznádej sa niekedy obtrie o každodennú realitu o čosi viac než o mäkkú knižnú väzbu erotického románu nemenovanej slovenskej autorky. Slováci nemajú príliš v náture vôľu k zmene, veď prečo by aj mali mať, keď sa od počiatku svojej krehkej existencie iba sťaby útle lístky hýbu v rytme prúdu vetra? Vo väčšine prípadov sa prispôsobujeme trendom z vonka, istým požiadavkám, ideálom. Na tom by nebolo nič zlé, no občas mám pocit, že mierne zaostávame. Nemyslím iba čo sa vedomostí týka. Myslím čo sa týka sebadôvery a v neposlednom rade pocitu zodpovednosti. Zodpovednosti za svoje životy. Dokedy sa budeme vyhovárať? Dokedy budeme čakať na to, kým bude stav školstva konečne utešený, trblietavý a z nás sa stanú tí hrdí absolventi Univerzity Komenského?

"Nová" knižnica a výlety do rozhlasu

Z iniciatívy študentov vznikla na Katedre knižnica. Tento akt ma najprv zarazil - ako to, že nemá Katedra svoju vlastnú zbierku potrebných kníh a dokumentov? Po chvíli ma však premkla radosť - utvrdila som sa v sile myšlienky, v tom že kto chce, ten má. Musím tiež spomenúť, že iniciatíva niektorých pedagógov pomohla zabezpečiť pracovné možnosti pre viacerých študentov. Vyučujúci tiež organizovali pravidelné exkurzie do médií a redakcií. O takom niečom by sa mi mohlo na mojej predchádzajúcej škole snívať. Tam sa chodilo na prednášky spať so zaklonenou hlavou, s bolehlavom z lacnej vodky a džúsu z koncentrátu. Na katedre žurnalistiky Univerzity Komenského pracuje väčšina mojich spolužiakov v médiách zvučných mien, nehovoriac o bohatých skúsenostiach s redakčnou praxou či pobytom v zahraničí. Situácia nie je dokonalá a je toho určite veľa, čo by sa dalo robiť lepšie. Tak ako všade. Som však medzi mladými ľuďmi s perspektívou, s nadšením, s intelektom vyšším ako nájom za internát a s absolútne odlišnými prioritami, než je návšteva nevkusnej diskotéky na periférií malého mesta či trávnatej strechy obchodného centra.

Po malých schodoch do neba

Sú veci, na ktoré nemáme bezprostredný dosah. Nezmeníme hneď a zaraz celú štruktúru školstva, do jadra zažraté sylaby či dlhodobo zaužívané praktiky. Lebo je to koniec koncov o ľuďoch a nie o nejakých hlavičkových papieroch, však že? Som v istých veciach idealista a verím, že mladí ľudia, ktorým ešte nestihli tí z hora pošliapať po ich túžbe napredovať, majú k dispozícií svoj rozum a svoje každodenné, malé rozhodnutia. Svoju prácu, ktorá hovorí jazykom mocnejším než tisíc článkov v bulvárnych plátkoch. Majú v rukách zodpovednosť za svoje skutky, svoju kreativitu a vynaliezavosť. Tiež však pokoru a zodpovednosť dať veci na správnu mieru, keď im horí pod zadkami. Alebo keď horí celá škola.

Možno máte stále nutkanie hádzať tú tisíckrát omieľanú zodpovednosť z jednej strany na druhú, ako horúci zemiak v šupke. Kto však určí, koľko vedomostí zo štúdia načerpáme, ak nie my sami? Kto rozhodne, ako kvalitne a rýchlo sa tak udeje, ak nie pedagóg z presvedčenia, osvietený učiteľ vyššieho poslania? Je to nakoniec výmenný obchod dvoch subjektov, vysoko výhodný pre celú spoločnosť.

Východné filozofie - veľmi zjednodušene - hlásajú myšlienku, že každé naštrbenie rovnováhy je cestou k vzniku „nového sveta“. Nech sú teda aj tieto konflikty predzvesťou nového mikrokozmu Katedry žurnalistiky. A nezabudnime, že zmena vždy prichádza zdola. Od seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?